Čo sme mali a oni nie

Autor: Martin Slávik | 21.1.2016 o 17:33 | Karma článku: 8,85 | Prečítané:  1164x

Ahojte , pripravil som pre vás nový blog. Zaoberá sa témou: čo sme mali a oni nie. Svoje si v blogu nájde generácia 80. a 90. rokov.

Ahoj, pripravil som pre teba nový blog. Ak si pamätáš ešte na Kuka, ktorý behal donekonečna a pri tom sa nepohol z miesta, tak tento blog je o čase, ktorému sme my vraveli detstvo. Nie je to až tak dávno, no nebolo to ani včera, keď sme poslednýkrát opustili lavice základnej školy, v čase, keď ešte počítačové hry boli na disketách, hudbu sme počúvali z walkmanov na páskach. Áno, na tých, ktoré sme si potom pretáčali späť ceruzkou alebo perom, aby nám baterky vydržali dlhšie. A nevrav, že si to nerobil aj ty. Ja na to rád spomínam.

Bol to čas, keď sms správy boli lístočky v laviciach, obrázky sa kreslili a nie zdieľali. Vtedy, keď si ráno prišiel do školy a na stoličke si mal odkaz od neznámej ctiteľky: „Páčiš sa mi, asi som do teba“ a srdiečko nakreslené trasúcou sa rukou. Zaľúbené listy plné hrubíc ma vítali doma, a mamina sa mi len smiala.  Niektorí z nás si ešte pamätajú zemiakové brigády, ale aj prestávky strávené chodením po dvore do kruhu.

Mali sme detstvo, mali sme kamarátov, lietali sme po vonku od rána do večera, jediná pauza bol pre nás obed. Na obed ti mamina neuverila to tvoje „Nie, mamiiiii, ja nie som hladný“ a musel si sa ísť domov najesť. Pred panelákom sme mali asi každý deň futbalové majstrovstvá sveta, čo sveta, ale galaxie. Každý chcel byť Zidane, strihali sme sa ako Ronaldo a nechávali sme si ofinky, a dnes sa len smejeme na tom, akí sme boli smiešni. Najlepší brankár sídliska musel ísť účesom dohola, nech vyzerá ako ozajstný Barthez.

Nemali sme žiadne povinnosti, žiadne problémy. Viem, boli sme deti a myslím, že dnes by sme nimi chceli byť opäť. Pamätám sa na to, ako sme chodili do školy, my chalani za pekných - košieľky zapnuté až po gombičku na krku, dievčatá v bodkovaných šatkách a farebných punčoškách, všetci sme mali cvičky. Aj teraz sa nad tým usmievam, aké sme boli podarené deti.

A dnes? Je to preč, za pätnásť – dvadsať rokov sa všetko úplne zmenilo. Keď vravím úplne, tak to tak myslím. Keď sa pozriem na ihrisko, je prázdne. Presne to ihrisko, na ktorom keď sme si chceli zahrať futbal, tak sme si naťahovali budíky, aby nám ho nikto nevyfúkol. To ihrisko je dnes prázdne ráno, poobede, aj celý deň. Kamarátstvo detí sa zmenilo na kamarátstvo dieťaťa a tabletu, mobilu alebo počítača. Kde sú časy, keď sme v lepšom prípade vytáčali čísla našich kamarátov na pevných linkách, strkaním prstov do dierky na vytáčacom koliesku a prikladali si slúchadlo ako Mach a Šebestová k uchu. V inom prípade sme prešli celé sídlisko a pýtali sme svojich kamarátov v zvončeku slovami: „Dobrý deň, tu je Martin, môže isť Peťko von?“. Dnes deti pošlú sms s textom „Poď von“ a je to vybavené.

My sme si stavali bunkre, dnešné deti si stavajú čo? Farmy na facebooku? Alebo nedobytné pevnosti v GTAčku? Mám pocit že áno, je to proste tak. Nevravím, nájdu sa aj výnimky, no väčšina detí je závislá na sociálnych sieťach a žijú si svoje virtuálne detstvo.

Svoj prvý mobil som mal asi ako ôsmak na základnej škole, jednoriadkový displej, zelené podsvietenie, osemnásť zvonení a bol som šťastný ako blcha. Keby sme dali dnes decku jednoriadkový telefón, vysmeje nás, že odkiaľ máme tú kalkulačku. Sociálne siete? Heh, za našich čias tak jedine inzercia v časopisoch a posielanie si listov a pohľadníc. Neskôr pribudol teletext a zoznamka na ňom, kde sme posielali smsky ako šialení a rodičia nám nestíhali dobíjať kredit. Naše detstvo bolo v nedeľu ráno, Od kuka do kuka, Dui, Lui, Hui a gumkáči. Nedeľa dnes? Opakovanie filmu z večera so Segalom? Hm, som rád že som mal Kuka, Drobčeka, Káčerovo a iné, viac ako pokémonov, Harryho Pottera a iných čarodejníkov a kráľov bižutérie.

Prvé platonické lásky, vysedávania pred ich vchodom a čakanie na náhodu, že práve niekam pôjdu. Ranné cesty do školy, ktorým predchádzalo dlhé sledovanie, kedy náš objekt opúšťa panelák, čakanie za rohom a vyštartovanie za ňou, len aby sme ju videli, tí smelší sa aj prihovorili a cestu do školy si spríjemnili debatou. Na školských akciách sme sa snažili byť tí najlepší futbalisti, basketbalisti, proste všetko, len aby si nás naša platonická láska všimla, lenže väčšinou to išlo opačne. Čím viac si sa snažil, tým viac si bol za trapoša. No najhorší level bolo robiť zle babám, ktoré sa nám páčili.

Dnes, odstupom času sa na tom len smejeme a vieme, že to bolo naše detstvo a boli sme len malí darebáci. Ale som rád, že som to detstvo mal takéto, ako platonické lásky štuchať niekde na nete a likovať im fotky. Dnešná mládež nevie, čo je to vyrastať bez mobilov, hier, televízora a podobne. Náš mobil boli lístočky, komunikovali sme medzi sebou v osobnom kontakte. Hry? Áno na disketách, alebo maximálne Princ z Perzie v grafike hodnej obrázkov vyšitých na paname. Televízor sme síce mali, ale mňa osobne okrem rozprávok, neskôr hokejových majstrovstiev a MacGyvera asi nič nezaujímalo. Skôr som čítal ako pozeral filmy, ale hlavne som všetok svoj voľný čas venoval svojim záľubám.

Toto všetko sme my mali a oni už nie, ale tak isto sa na to môžu pozrieť oni. Oni majú všetko a my nič. Prednedávnom som videl jeden vtipný obrázok, kde chlapček vraví dedkovi: „Ja mám na Vianoce nový mobil a tablet. A čo si mal ty?“ Dedko na neho pozerá a vraví „Sneh“.  Za tých pár rokov sa toho veľa zmenilo. Zaujíma ma, čo bude o ďalších pár rokov? Možno niekto napíše blog, ktorý bude pokračovaním toho môjho. Ten môj dnešný je pokračovaním niekoho, kto svoje detstvo vtedy opisoval na papier a ten papier je dnes niekde na povale, alebo zhorel v krbe. To sa už nedozvieme .....

Ďakujem za prečítanie môjho článku. Verím, že som v tebe vyvolal peknú spomienku na tvoje detstvo a radosť, že si rástol v dobe, v ktorej ja.

PS: veľmi rád si prečítam vaše postrehy alebo návrhy na ďalšie moje blogy,ktoré mi môžete posielať pomocou odkazu, taktiež privítam čokoľvek na mojej FB stránke: Martin "Dandy" Slávik.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?